- 09. január 2017
Ak poviem, že som sa tešila na exkurziu, bolo by to iba slabé slovo. O dvojdňovej exkurzii do Bratislavy, ktorá sa opakovala už šiesty rok, kolovali legendy medzi grafikmi Spojenej školy na Štefánikovej ulici v Bardejove. Vravela som si, že sú to vymyslené príbehy, ktoré sa nemôžu zakladať na pravde, ale mýlila som sa. Už pod perinou sa moje myšlienky pohrávali so smelým plánom totálne unaviť triedneho I.C a jeho bdelú kolegyňu telocvikárku. Atmosféra v mikrobuse mi nahrávala do karát. Marek z odboru sociálno-výchovný pracovník naťahoval harmoniku a naša dvojica pedagógov sa spevom nedala zahanbiť. Ďalší program pripomínal zrýchlený film v predmete SOX (Spracovanie obrazu a textu). Keďže okrem 18 grafikov digitálnych médií sa zúčastnili exkurzie aj štvorica dievčat z odboru biotechnológia a farmakológia, rozmýšľali sme aj o nejakom miernom uspávadle pre náš pedagogický dozor. No hneď som ju zavrhla, keď som si predstavila, ako triedny učiteľ v polospánku padá z lóže v Slovenskom národnom divadle do orchestriska. A bolo by po opere Carmen, na ktorú sme sa tak tešili. No poďme do reálu. Pred NR SR nás čakal asistent poslanca Beblavého, ktorý sa veľmi podobal na nášho učiteľa, najmä keď nám vysvetľoval, čo vlastne parlament je, ako pracuje a aké sú naše práva, napr. v škole. Ochranka pri dverách sa tvárila, ako keby zazrela teroristov zo Sýrie. Vytiahli a odovzdali sme do skenera svoje zbrane značky NIKON či CANON a prisahali, že raz sa tu vrátime a „ se mnou příjde zákon“. V ubytovni ministerstva obrany sme natiahli róbu, ale predtým pochopiteľne nepohrdli punčom na vianočných trhoch v Starom Meste, akože ináč nealkoholickým. Keďže po skončení predstavenia sme sa museli ponáhľať do ubytovne, nakúp obsahoval „ žrádlo pre celú triedu“. Samozrejme, že naša rapová hviezda Klaudiss sa nedala zahanbiť. Hrdo si niesla pizzu s priemerom meter a pol, ktorá sa jej nevošla ani do dverí historickej budovy SND. Rýchlo to vyriešil náš ľubovniansky Don Juan Miro, ktorý celý kartón otočil na výšku a hrdo ju odovzdal za dverami majiteľke s poznámkou, že „ ta daš kusnuc, ne...“ Tŕpla som, či ju budú môcť teplučkú-chrumkavučkú nechať v šatni, ale po intervencii nášho triedneho sa to podarilo. Opera bola nádherná, ale moje viečka ťažké ako z olova. No keď vystrelil tuším Don José v druhom dejstve z dela alebo z pušky...? Prebudila som sa a nielen ja, ba dokonca aj Sáša s Vanesou vo vedľajšej lóži. Záver bol úchvatný. Carmen je mŕtva, ale my začíname žiť. Na dvere ubytovne klopal on - vzrušujúci večer. Po tretej obchôdzke a vyhrážaní nášho triedneho šerifa, aby sme zaľahli, sa zdal byť vzduch čistý. Žúrka bude na prvom poschodí, zahlásil ktosi. Ešte posledné úpravy a vyrazili sme s pripraveným proviantom. Asi sme nešli po špičkách, lebo pri výťahu sa na nás oborila ozruta v uniforme. Až neskôr sme zistili, že to bol vojenský policajt, ktorý sa vrátil zo služby. Začali sme utekať, ale bolo už neskoro. Jedného z nás dostlal. Radka sa pošmykla, ale my absolventi nedávneho kurzu prvej pomoci sme ju chytili za ramená a vliekli partizánskym spôsobom ďalej. A vtedy to prišlo. Otvorili sa dvere a pred nami stal „On“. Z chodby sa ozýval dunivý hlas policajta, skoro ako ária toreadora Escamilla: „ Prepáčte, že kričím pán generál, ale deti rušia nočný kľud.“ Generál sa usmial a spýtal sa, odkiaľ sme a aký máme program. Keď sme nesmelo prezradili skade, len sa milo usmial a povedal: „ Aj ja som z východu. Ráno vás čaká ťažký deň, takže šup do postele.“ Mal pravdu, lebo nákupy v obchodnom centre dali zabrať a televízia TA3 bola niečo, čo sa nedalo len tak prejsť, najmä keď sme boli skoro v priamom vysielaní. O program na spiatočnej ceste sa nám staral dídžej Vlado – šofér zo Zlatého, Elán a náš triedny, ktorý zahlásil: „ Keď nemohol spať generál, nebudete spať ani vy! “. Polovica mikrobusu mala v mysli odpoveď na jazyku. Ta ne? Trápne...
Frederika Mančáková
