- 06. november 2019
Dňa 23.10.2019 som sa spolu so žiakmi SŠ, na Štefánikovej ulici v Bardejove zúčastnila exkurzie, na ktorej bola zahrnutá nielen cesta do koncentračného tábora Auschwitz- Birkenau, ale aj obhliadka historického mesta Krakov. Rozhodla som sa, že si to všetko pozriem a preverím na vlastné oči.
Po príchode do Osvienčimu sa nás ujali sympatické sprievodkyne, pôvodom Poľky, ovládajúce slovenčinu. Svojim vierohodným rozprávaním, doplneným rôznymi príbehmi a zážitkami od očitých svedkov, ktorí prežili hrôzy tohto pekla, si získali pozornosť každého z nás. Mohla som sa myšlienkami preniesť do minulosti, kde sa diali hrôzostrašné veci. Na stenách som videla fotografie konkrétnych ľudí, ktorí boli deportovaní a pri myšlienke, že takmer žiadny z nich neprežil, mi behal mráz po chrbte. V jednotlivých miestnostiach som mala možnosť vidieť rôzne predmety a veci osobnej potreby, ktoré boli hneď po príchode odobrané : kufre s menami, hrnce, kúsky oblečenia, protézy, no aj niekoľko ton ľudských vlasov. Ani v najhoršom sne si neviem predstaviť, čo všetko títo ľudia museli prežívať. Veď len pohľad na to všetko bol hrôzostrašný. Po tejto prehliadke sme sa presunuli asi 3 km od Osvienčimu do neďalekej dedinky, v ktorej sa nachádzal pracovný tábor- Birkenau, rozlohou väčší ako tábor Auschwitz. Mala som možnosť vidieť baraky, v ktorých ,,žili“ ľudia len niekoľko mesiacov, týždňov, dní, pretože tento tábor bol doslovne fabrikou na smrť.
Bolo zaujímavé, no zároveň smutné, prechádzať miestnosťami, v ktorých sa v minulosti odohrávalo drastické vyvražďovanie, či pokusy na ľuďoch, ktorí z nepochopiteľných dôvodov nevyhovovali nemeckým požiadavkám. Ku koncu mi napadla jedna otázka: Je pravda, že keď zomrie jeden človek – je to tragédia, no keď ich je viac – je to len štatistika?
Karolína Uhrinková , III.A
